|
Streda 17. 3. 2004
Prílet našej delegácie na londýnsky Stansted, zvítanie sa, cesta na Eldon Road, vybaľovanie darov, darčekov a sladkostí (!), trkotanie. Do postele (poniektorí na náfučky) sme sa dostali veľmi (ale naozaj veľmi) neskoro.
Štvrtok 18. 3. 2004
Zahájenie I. časti expedície “ The Cotswolds” (Oxford , Stratford-Upon-Avon , Warwick a countryside). Zloženie delegácie: (Veronika - KaVerka, Tatko a ja - Maminka).
Petrík frčal do práce. KaVerka toho veľa nabalila…(?). Nuž ale takmer všetko sme po ceste schrústali.
Oxford – staré univerzitné mesto.
Má svoju atmosféru aj dobré pivo (hlavne, keď je človek smädný). Študentov sme takmer nestretli. Alebo mali prázdniny, alebo boli na prednáškach. Dážď bol milosrdný, lebo ja - starý optimista som verila, že nás nebude obťažovať. Začal padať, až keď sme boli v aute na ceste na neďaleký kopček Broadway Hill.
Broadway Tower – Broadway Hill (odbočka z cesty A44)
Broadway Tower (65 stôp vysoká veža) sa vypína na kopci Broadway Hill neďaleko dedinky s nečakaným názvom Broadway.
 
Veža vraj slúžila na signalizáciu. Stojí na najvyššom “kopčeku” anglickej planiny zvanej Cotswolds. Je pravda, že sme odtiaľ mali všetko takmer ako na dlani... Podľa niektorých, čo nečítajú popisky na mape až do konca, boli sme vo výške čosi cez 1000 metrov nad morom. Pre tých, čo študujú mapy, to bolo vysoké čosi cez 1000 stôp nad morom, čo je teda len cca 300 metrov. Takže z polohy Donovalov sme veľmi rýchlo klesli na úroveň Malých Karpát… To nám dáva logika...
Hoci mali vežu zavretú, privítalo nás tam sedem pasúcich sa a čudujúcich sa srniek. Fúkalo riadne. Tatko sa nedal presvedčiť na prechádzku a ostal sedieť v aute !!!
Stratford-Upon-Avon
Cestou z Broadway Toweru do Shakespearovho rodiska sme sa ešte povozili krížom krážom po anglickom vidieku, okrem iného cez dedinku v údolí so slamenými strechami zvanú Chipping Campden (číslo cesty B4081) . Úžasné boli pohľady na množstvo rozkvitnutých narcisov, rôznych druhov – na poliach, na medziach, v záhradkách. Do štvorhviezdičkového youthostela georgiánskeho štýlu (http://www.yha.org.uk/hostel/
hostelpages/197.html) sme sa dostali práve za súmraku. Pustila som sa do varenia polievočky a instantnej zemiakovej kaše s ohriatou domácou fašírkou a nie-domácou cviklou (mňam, mňam - Verinka). Oblizovali sme sa až poza uši. Večer bola na programe prechádzka k rodnému domu Vilka Shakespeara. Trošku sme tam poobzerali, čo je u nich nové a unavení sme sa uložili spať (už o desiatej – ach, ten hodinový časový posun). Musím skonštatovať, že Verinka je super šofér. Po ľavej strane jazdiť s volantom na opačnej strane – nič pre bežného smrteľníka.
Piatok 19 . 3. 2004
Ráno sme boli prví na raňajkách - vraj anglické (volské oko + 1 plátok opraženej slaniny + klobáska ako prst + za lyžicu fazule + 2 toasty) a už o desiatej sme stáli vo dverách Ann’s Hathaway’s chalúpky (rodisku manželky dramatika Vilka) so slamenou strechou.
Dobre sme spravili, že sme tam boli prví. O chvíľku po nás došli dva či tri autobusy francúzskych detí a dorastu, tak to tam zostalo trošku plné aj hlučné. Nakoniec nás odtiaľ vyhnala riadna prietrž mračien. V záhrade okrem množstva narcisov boli vysadené aj rôzne druhy hyacintov, snežienok a iných jarných kvietkov. Pekná bola aj besiedka vytvarovaná z vŕbových prútov a v nej lavička. V horúcom lete môže v nej byť pekné a príjemné posedenie.
 
Warwick (panoramatický pohľad: http://www.warwick-castle.co.uk/castle/vr1.asp )
O niekoľko minút a pár kilometrov na sever sa obloha zlomila a zvyšok dňa bola nádherná modrá – deň ako stvorený na návštevu hradu !
Hrad vo Warwicku je najlepšie udržiavaný stredoveky hrad v Anglicku.
Prešli sme ho celý... keď vravím celý, tak myslím naozaj CELÝ... od mučiarne a hladomorne cez prípravňu rytierov do boja a víkendovú party 19. storočia až po výhliadky, veže a nádherné rozľahlé záhrady.
 
 
 
Mňa najviac zaujala pávia záhrada. Videli sme v nej asi 50 živých pávov a asi desiatku pávov vymodelovaných zo „živého plota“, každý v inej póze.
Pozoruhodná bola i zimná záhrada. Kvitli v nej mohutné strelície a množstvo iných exotických kvetín. Odchádzali sme asi okolo 5pm nie najkrajšou, ale najrýchlejšou cestou do Walesu (cesty
číslo A46, M5 na M4 a odtiaľ po A48 a A40 a v Haverfordwest-e na A487).
Ja som bola vylosovaná ako navigátor, lebo tatko javil iba známky voziaceho sa batoha. Svoju úlohu som splnila - ani raz sme sa nestratili a do nášho päťhviezdičkového príbytku v Pen-Y-Cwm (familiárne nazvanie Penicilín - http://www.yha.org.uk/hostel/
hostelpages/237.html )sme dorazili o 9:35 pm miestneho času v noci. Mali sme na mále, lebo recepcia bola otvorená len do 10 pm a opäť ju otvárali ráno o štvrtej. Hnali sme sa, lebo sme sa zdržali na diaľnici v zápche okolo Cardiffu a Newportu a vôbec sme netušili, koľko toho máme ešte pred sebou...
Cestou sme z tabúľ očami odratávali míle a snažili sa byť optimisti. Vždy som si pomyslela, že keby údaje vzdialeností na tabuliach neboli v míľach ale v kilometroch, náš nocľažný domček na "konci sveta" by sa k nám približoval o čosi rýchlejšie. Človek má o kilometroch reálnu predstavu a tu, aby stále v duchu len preratával a prepočítaval. Ešte dobre, že metrológia mi je srdcu blízka.
Koniec sveta sme nakoniec našli... Je to tam, kde sa už strácajú aj všetky poctivé či prašné cesty... Naozaj... z hlavnej cesty na vedľajšiu jednoprúdovku a z nej ešte sme odbočovali na ešte užšiu cestičku... Všade bola tma ako v rohu, osvetlené bolo len to, čo diaľkové svetlá zvládali... ideálne prostredie pre horor a strašidlá. Stále sme sa nevedeli dohodnúť, či sme to už prešli, alebo ešte ďalej... Nakoniec náš ľudský pud sebazáchovy zvíťazil a svoj cieľ sme našli...
Pred sebou sme mali ešte dlhú noc, lebo o druhej ráno sme mali vyzdvihnúť v Haverfordwest-e ďalšieho člena našej expedície. Bolo to ešte asi 10 míľ cesty tam a späť. Nebol nim nik iný ako Petrík,
ktorý sem došiel rovno z roboty autobusom. Tatko držal stráž nad časom, kým si naša ženská časť posádky zdriemla. Ja som nakoniec zaspala ani neviem ako a zobudila som sa asi o 3 hodine rannej. Uvedomila som si, že som v izbe sama, bez pasu, bez znalosti jazyka, nikde nikoho nepoznám... Tak mi trochu lepilo, žiadna príjemná predstava - zostať tu sama bez pomoci... stratená v cudzom svete! Vtom som počula auto a moje "zlé" myšlienky sa rozplynuli. Bola som zachránená!
Konečne sme boli všetci pohromade a naša II. časť expedície "Pembrokeshire" sa mohla začať...
Sobota 20. marec 2004
Zobudili sme sa až okolo pol desiatej ráno. Ja som síce už dlhšie len tak pozerala do stropu, lebo som nechcela budiť zvyšok "menej" vyspatej posádky. Takže..... zobudili sme sa, naraňajkovali sme sa a okolo pol jedenástej sme vyrážali z Pen-Y-Cwm smer západ po ceste A487... Za volantom Petrík, KaVerka naviguje, na zadných sedadlách sedia už batohy dva.
Naša prvá zastávka bola Solva (po walesky Solfach). Práve bol odliv, tak sme pokračovali ďalej. Cestičky a celkový reliéf krajiny je odlišný od planiny v strednom Anglicku. Solva je malá dedinka s prístavom a farebnými domčekmi. Večer sme sa tu zastavili ešte raz, tentoraz na miestne pivo, Verka – šoférka, na džúsik. Riadna prístavná krčma, (vedeli sme si predstaviť, ako sa tu v dávnych dobách pašovalo) hmmmm, všeličo... tak, ako to poznáme z anglických historicko-dobrodružných filmov. Napadá ma napríklad "Hostinec Jamajka".
Ďalšia zastávka bolo mestečko St. Davids (Ty Ddewi) - táto dedina bola povýšená kráľovnou na mesto len v roku 1995. Tentoraz sme sa tu dlho nezdržiavali, len sme nakúpili chlieb, vodu a vajcia... k St.Davids sa ešte vrátim.
Naša naozajstná prvá zastávka bola na Whitesand Bay (neďaleko St. David's Head).
"Head" je tu pomenovaný výbežok pevniny do mora. Dostanete sa sem ak odbočíte z A487 na cestu číslo B4383. Je to bielo-piesková pláž a raj pre surfistov . Vedeli sme, že je veterno ale také nárazy vetra sme nečakali (bol problém napr. s oblečením bundy, či s otvorením dverí na aute ("BRANO" zavieralo samo), pri zakladaní mojej šatky na krk mi museli asistovať KaVerka s Peťom.
Tatko filmoval o sto šesť, Peťo fotil o sto sedem... Vystúpili sme na "Machcu Pichcu" urobili na ňom slovenský dvojkríž, pokochali sa vlnami rozbíjajúcimi sa o skaly a nadýchaní morskej vône sme opäť zase zostúpili.
K autu sme došli práve načas, začalo troška mrholiť, hneď nato svietilo slniečko.
|
|
Mali sme namierené na Strumble Head (odbočiť v Goodwicku zo A487 na západ). Nevedeli sme, čo nás tam čaká... Ale boli sme príjemne prekvapení... kopček, lavička, vetrisko, výhľad na more...a... maják. Biely ako sneh....
aj vysielal signály, na všetky sveta strany. Ako sme sa neskôr dozvedeli, je plne automatizovaný... Vraj odtiaľto je najbližšie do Írska... Hoci nepršalo a aj slniečko svietilo, nárazový vetrisko bol naozaj silný! Neviem akú mohol mal rýchlosť, ale dosť na to, aby nás pri miernom povyskočení vietor odfúkol o pol metra jeho smerom. Skúšali sme plachtit aj "rogalovať". Tu vidieť ako rogaluje tatko a Verinka.
 
Keď sme sa pokochali krásou a zachytili zopár momentov na príslušnú techniku, pokračovali sme ďalej cestou cez Goodwick a Fishguard na severo-východ (cestou číslo A487).
Našim cieľom bolo nájsť Pentre Ifan - hrobku zachovanej prehistorickej megalitickej stavby z dvoch veľkých balvanov miesto stien a jedným ako strecha ...
táto hrobka je vraj najlepšie zachovaný neolitický kruh z kameňov v Británii... Vznikol pred 4500 rokmi... Kromlech prevyšuje všetko navôkol a je odtiaľ pekný výhľad na záliv v Newporte... Obrovsky vrchný kameň tvoriaci strechu je 5 metrov dlhy a je uložený na kameňoch vysokých 2.3 metra. Boli sme tam len my
a pasúce sa ovce.
Odtiaľ je len na skok do Castell Henllys (sever Preselis Hills, odbočka v dedine Felindre Fargoch z hlavnej cesty číslo A487 na menšiu cestičku už bez čísla) k "rekonštrukcii napodobeniny" opevnenia z doby železnej a života Keltov na tomto území... 10 chatrčí medzi nimi dom náčelníka, hospodárstvo, jeden z prvých sústruhov... Hoci otvárali pre verejnosť až o týždeň neskôr, brána bola otvorená, nikde nikto len "strážny pes". Keď nás oňuchal, zavrtel chvostom a pustil ďalej. Zdalo sa, že je rád, že tam nie je sám...a my tiež, keď sme sem už merali takú diaľku...
Trošku sme sa pomotkali a jednou z posledných zastávok v tento deň bol kostolík s okolitým malým cintorínom v dedinke Nevern (odbočka z A487 na cestu číslo B4582). Mimoriadne silný zážitok.
 
Vchod k nemu bol dosť temný, lemovaný hustou alejou stromov a v jeho korunách krákali vyrušené havrany. Vyvolávalo to zvláštnu "mrazivú" atmosféru. Pri kostolíku je alej tisov, z ktorého jeden je "krvácajúci". Nazvali ho podľa krvavo-červenej vytekajúcej miazgy... Okrem toho vedľa kostola je kameň "Vitalianus Stone" z 5.storočia pripomínajúci keltského vojaka v rímskej légii. Hneď za kostolíkom je 4 metre vysoký keltsky Veľký kríž "Celtic Great Cross" z 10. storočia...
... pravdepodobne najlepšie zachovaný v celom Walese. Cesta pútnikov do St. David's viedla okolo tohto kostola a ďalej cez úzky môstik v Neverne. V kostolíku sme v pamätnej knihe vyjadrili svoje dojmy po slovensky. V tomto údolí sme však prehliadli pahorok z 12. storočia a vonkajšiu stenu opevnenia voľakedajšieho hradu.
Späť už len po tej istej ceste A487 na juh... Slniečko začínalo zapadať a my sme cítili ako rýchlo ubúda z jeho sily .
Chceli sme pozorovať západ Slnka, ale nakoniec nás KaVerka nanavigovala miesto západného na južné pobrežie. Nevadí, aj tam bolo pekne. Veľký útes s príbojom... Boli sme hladní. Naše "propriety" sme ráno úspešne zabudli na našej základni v Pen-Y-Cwm... zistili sme to až v Pentre Ifan... Ale vydržali sme (veď chudneme), večer sme si navarili polievku a zemiačky s lunchemeatom a k tomu broskyňový kompót. Zaľahli sme dosť skoro...
počasie: http://www.metoffice.com/education/
archive/uk/observation_319.html
Nedeľa 21. marec 2004
Zobudili sme sa do slnečného rána . Dnes nás čakala cesta späť do Londýna. Včera sme si sľúbili, že sa dnes ráno ešte raz vrátime do St. David's pozrieť si katedrálu. To sme aj spravili aj keď to bola do istej miery zachádzka.
Katedrála Sv. Dávida
 
Podľa legendy Sv. Dávid bol zrodený počas búrky neďaleko kaplnky zasvätenej jeho matke Sv. Non. V 6. storočí položil základy kláštora. Legenda hovorí, že žena miestneho náčelníka Boia neverila rečiam o Dávidovom vegetariánskom spôsobe života, abstinencii a asketizme. Rozhodla sa preto overiť si zdržanlivosť mníchov okolo Dávida. Do neďalekej rieky poslala vyvádzať nahé dievča a sama mníchom pošepla niekoľko návrhov. Podľa legendy všetci podľahli až na Dávida. Pozostatky Sv. Dávida a Sv. Justína sú uložené v kaplnke biskupa Vaughana. Boli zamurované za stenou a objavené počas rekonštrukčných prác v 19.storočí.
Podľa inej legendy tu, neďaleko katedrály sa narodil aj Sv. Patrik, patrón Írov. Kláštor sa stal hlavným centrom pútnikov. Dve púte sa vyrovnali jednej do Ríma alebo tri boli ekvivalentom jednej do Jeruzalema. My sme sa tu zastavili v sobotu i v nedeľu. Počíta sa to za púť do Ríma?
Hneď vedľa katedrály sú ruiny paláca biskupa z Goweru postavené v 1340.
 
V katedrále bola práve omša a tak sme sa rozhodli nevyrušovať. Trošku sme sa poprechádzali tam a späť, trošku nafotili nás, kvety a múry...
 
a pobrali sa do mestečka Tenby. Cestou sme si urobili ešte zopár zastávok:
- vápencová pevnosť v PEMBROKE (cesta číslo A477) s 5 m hrubými stenami postavená Normanmi v 1190a 1245, miesto narodenia Henrycha VII.(Hary Tudor)
- piesočné duny vo FRESHWATER BAY (cesta číslo B4584)
 
- pobrežie, hrad a kostol v MANORBIER (cesta číslo B4585)
TENBY (cesta číslo A4139)
Malé mestečko s piesočnatou plážou - raj pre letnú dovolenku. Názov mesto dostalo podľa tunajšiemu druhu narcisov, ktoré zvykli zakvitať veľmi skoro a mali výrazné farby. Tieto narcisy "Tenby" boli vyničené počas 3 rokov okolo r. 1880, kedy bolo vykopaných pol milióna cibuliek určených na export do Londýna.
Našli sme aj typické georgiánske farebné domčeky a loďky v prístave, ktoré sú uvedené pre toto mesto v každom sprievodcovi. My sme ich videli na vlastne oči a spravili si zopár podobných záberov...
prešli sme sa mestečkom, okolo opevnenia z 13.storočia, nábrežím až na kopček ku soche Princa Alberta... krčmy boli plne domácich čakajúcich na výsledok futbalového zápasu...
 
Vraj odtiaľto sa dá ísť loďou na 5 km vzdialený ostrov Caldey. Dá sa vzhliadnuť z južného útesu - v noci vidieť maják. Ostrov patrí rádu cisterciánov. Na ňom žije komunita mníchov a 20 "iných" ľudí, prevažne dôchodcov. Do kláštora majú vstup povolený len muži, ženy sa môžu zúčastniť len modlitieb v kostole. Mnísi si vystačia sami. Obrábajú pôdu a zbierajú suroviny (levanduľu a kručinku), z ktorých vyrábajú od roku 1953 "parfumy".
Po prechádzke po mestečku sme sadli do auta, obloha sa zrazu zatiahla, pozorovali sme hru svetla a tmy, slnka a oblakov a vedeli sme, že pred nami je dlhá cesta do noci... do Londýna po diaľnici M4. Veľmi sme sa neponáhľali, vraj aby sme sa vyhli večerným nedeľným zápcham (dopravným) pred Londýnom... Nerátali sme však so zápchami okolo Cardiffu a Newportu. Tak sme si ešte urobili jednu hranolkovú zachádzku a do Londýna sme dorazili až okolo polnoci. Rýchlo sme veci ponosili z auta a šup do postieľok.
Pondelok 22. marec 2004
Doobedie: Oddych a hľadanie stratených síl. Pranie a žehlenie. Petrík a Veronika šli do práce.
Poobede sme sa vybrali double-deckerom číslo 48 do centra. Cesta trvala síce hodinku, ale to som si želala absolvovať... predné sedadlá boli naše a všetci jazdili opačne... aj to má svoje čaro....Rozhodli sme sa navštíviť loď HMS Belfast - múzeum na Temži (loď postavená v r. 1939, zúčastnila sa bojov 2. svetovej vojny a aj vojny v Kórei). Tatko filmoval a ja som sledovala jeho kroky. Bolo fajn. Občas spŕchlo a občas svietilo slniečko. Tu majú asi apríl v marci. Domov sme sa vracali cez Tower Bridge a večer som navarila kopec bryndzových halušiek. S Tatkovou pomocou sme zemiaky ručne nastrúhali. Oblizovali sme sa všetci..
Utorok 23. marec 2004
Metrom do Chelsea - bývalá štvrť bohémov, kedysi udávala smer svetu módy - prechádzka cez Albertov most na druhú stranu rieky a návrat do Westminsteru k Big Benu. Rýchlo, rýchlo domov, variť a pariť parené buchty pre Veroniku.
|
|
Streda 24. marec 2004
Vybrali sme sa okolo obeda metrom na Hyde Park Corner (dnes sme opäť po 2 rokoch videli toho istého "bobyho" s veľkým bruchom, fúziskami a červeným nosom - no nie je to úžasné!!!).
Odtiaľ sme sa prešli k Buckinghamskemu palácu, smer Soho a Covent Garden (za zmienku stoja "ľudské sochy", najmä môj favorit s rozviatou kravatou...... túto časť mesta mám rada, vždy sa tu čosi deje).
Presun metrom do St. Paul's Cathedral a cez Millenium Bridge do Tate Modern Gallery.... prechádzkou okolo Globe Theatre sme došli ku lodi "Golden Hinden" zo 16. storočia.... unavení sme pri London Bridge sadli na autobus a ten nás rovno zaviezol domov, aby sme našim mlsným papuľkám Verke a Peťkovi navarili zemiakové placky s lúskovou polievkou na kyslo.... ALE VÁM TO BOLO SKWELLÉ !!! Veď ja za to nemôžem, že tak dobre varím !!! No nie ?!
Štvrtok 25. marec 2004
Cestou do Prírodovedného múzea sme síce zmokli ako kurence ale pozoruhodnosti ako napríklad meteority, letokruhy starej sekvoje, prehistorické nálezy, kostry veľrýb, dinosaury a iné... nás veľmi zaujali. Skrátka dalo by sa tu stráviť aj deň či dva.
Z múzea sme bohužiaľ museli prášiť už po dvoch hodinách, lebo sme mali za úlohu navštíviť IMAX - kino 3D. Vybrali sme si film "Space Station", čo v nás zanechalo všakovaké (ale najmä príjemné) pocity a zážitok na celý život. Podľa inštrukcií sme do kina došli v polhodinovom predstihu a tak sme mali dosť času, aby sme si ešte pred predstavením vychutnali politrovú kávu... 3D okuliare nám pristali. Posadili sme sa a čakali, čo sa stane... Strhla som sa len raz, pri štarte raketoplánu keď na mňa odletovali kusy betónu a kameňov... inak pohoda lesná... Tatko mal k projekcii a danej technológii v zásade LEN 2 výhrady : miestami mŕtvolné farby na tvárach kozmonautov (asi sa báli – pozn. red.) a to, že blízke predmety sa mu nedali dobre zaostriť.
Tesne pred nami prišla Verka z roboty a tak sme na večeru vyprážali maxikarfiol. Niektorým sme pomastili po bruchu... veľa ho teda nezostalo... asi len zo 5 kúskov a aj ten pošiel na raňajky.
Piatok 26. marec 2004
Ráno sme urobili za misu zemiakového šalátu a rozdelili svoje sily takto:
Tatko ako "sám družina" mal za úlohu poobzerať Apollo 10, pomotkať sa po Technickom múzeu a v zákryte vyčkať posily.
2. bojová skupinka v zložení Verinka a ja sa vrhla útokom cez Harrods a Kensingtonskú záhradu a na Kensingtonský palác, ktorý slúžil ako sídlo princeznej Diany až do jej smrti. Videli sme zopár kráľovských slávnostných šiat, klobúkov a doplnkov, ako aj zopár šiat zo šatníka princeznej Diany.... interesantné...
Posily sa do Technického múzea priblížili asi o pol štvrtej zo severu, hneď ako dojedli svoje mafinsiky a dopili džúsiky. Zobrali to skratkou cez Albertov Memorial a ďalej okolo Albert Hall!
 
Prišli v pravý čas, aby zvyšok svojich síl venovali rýchlo-výkladu Tatkovho výberu exponátov.
 
Takto sme mali možnosť pričuchnúť k (pozor nie k formaldehydu ale...) k času a histórii vývoja techniky.... prešli sme od meteorológie a metrológie až ku generátorom a kozmonautike.... Tatko skonštatoval, že v zásade "SME" nič nové nevymysleli (totižto s mnohými vecami sa vraj on stretol už za mlada (!!!) Vedel by tam stráviť aj týždeň a stále by bolo čo kukať) a tak sme šli na kávu dobiť baterky. Sľúbili sme mu, že sa sem ešte môže hocikedy vrátiť.
Ďalší cieľ bola návšteva obchodov na Oxford Street. Tú sme však oddialili a cestou tam sme sa stavili v areáli Prírodovedného múzea, kde na nás dýchla výstava "Zem z vtáčej perspektívy"-fotky Yann Arthus-Bertrand. No, kto by odolal a nepristavil sa? Naozaj zaujímavé, ľudí bolo kopec, fotografií tiež. Len škoda, že sa začalo stmievať... Ja som pri tom úplne ožila a nabrala druhý dych! Naozaj silný zážitok, nezabudnem na to!
Po Oxford Street (pohybovali sme sa medzi stanicami metra: Marble Arch - Bond Street) sme Tatka trošku (tj dosť) povláčili a domov sme sa dostali až keď zavreli posledný obchod a to bolo okolo deviatej! Plánované vyprážanie rezňov sa tak odložilo na ďalší deň. Chutili aj ohrievané parené buchty! Dovolala sa k nám aj kontrolná veža zo stovežatej - "Vraj ako sa máme? a čo robíme? a kadiaľ sa túlame?"...
Sobota 27. marec 2004
Ráno vypnuté budíky nás nechali spať trošku dlhšie ako obyčajne. KaVerka pustila rozprávku o Lomidrevovi tak som si spomenula ako VerKatka dávno pradávno nemohla túto rozprávku počúvať - najmä keď Loktibrada vylial kašu na pupok Lomidrevovým kamarátom a chcel im ju z pupka vylízať! Vtedy Katka, zakrývajúc si malé uška kričala: "VIPNI HO! VYPNI HO! ON JE ZLÝ!"
Nuž dosť bolo o škaredom Loktibradovi! ... radšej späť k dnešnému dňu!
Doobeda sme sa flákali po Walthamstowskom trhu a miestnych obchodíkoch. S menším úlovkom sme sa vrátili o druhej domov a začali sme vyprážať dlho očakávané rezne.
Pekne nasýtení zemiakovým šalátikom a rezníkmi sme sa okolo štvrtej poobede vygúľali do metra na ďalší zaťažkávací výjazd po Oxford Street (tentokrat časť medzi Bond Street a Oxford Circus). Motali sme sa až do siedmej. Boli by sme sa aj dlhšie ale o tej siedmej už naozaj zatvárali... Tatka sme obdivovali ako dokáže stáť pred každým obchodom, do ktorého sme vkĺzli a pritom ani nereptal a ani nemukol... Obdivuhodné. To je celý náš tatko! Patrí mu ženské uznanie za výdrž!
 
Pre lepšiu predstavu na Oxford Street nájdete nacvakaný obchod na obchode a my sme to zobrali hneď skraja! Tentoraz sme šli naisto za "námorníckymi" fliperkami číslo 39-41, ktoré sme si vyhliadli ešte včera pre VerKatku! Našli sme ich asi až v treťom vytipovanom obchode - očká nám zažiarili a tak sme kúpili hneď tri páry! Každej z nás jedny! Modré či ružové, s gorálkami či s pásikmi... Pre mňa boli tie modré s gorálkami... Veď sa na leto hodia k všetkým tým novým gatiam, tričkám a košeliam!
Tesne pred záverečnou sme ešte vkĺzli do jedného obchoďáku, kde sme si dobili energiu masážou! Teda len my dve s KaVerkou. Tatko nás pozoroval z diaľky a tváril sa, že nás nepozná, kým sme si "krochkali" od blaha (VerKatka vraj už vie, ktorý masážny prístroj mám na mysli)... Ani po chvíli presviedčania sa nedal prehovoriť na chrbticové "labúžo"!
Cestou domov nás KaVerka zaviedla do Havana Klubu (kde oslavovala pred pár týždňami svoje narodky).... tequila strieborná a zlatá (pravá či nepravá - kto to vie?) nám pomastila kĺby a salsa v brazílskych tónoch "imaginárne" roztancovala nohy... Troška sme to tam obzreli, pookriali a pobrali sa najkratšou "slabomodrou" (Victoria line) podzemnou cestou domov... Až doma, v Bratislave sme sa od svetaskúsenejších dozvedeli, že pitie tequily je obrad : najprv treba posoliť, potom vypiť a nakoniec zahryznúť citrón. My sme poradie konzumácie trošilinku pozmenili, ale nikomu to nevadilo.
Doma nás čakal Petrík. Trošku sme si ešte večer hrkli z tohoto oného - priesvitného a šli spať. Pekný deň bol za nami! Škoda len, že zajtra je už posledný!
Museli sme si dať extra pozor na čas, lebo sa v noci menil na letný... ono by sa mohlo stať, že v pondelok by sme tak mohli zmeškať naše lietadlo...
Nedeľa 28. marec 2004
Teraz sme si všimli ako týždeň stačil na to, aký pokrok zaznamenala príroda... okrem narcisov už pučia aj hyacinty či japonské čerešne z Číny a aj "láska čo kvitne v každom veku".
Ráno sme volali so starou mamou Milkou, že ako sa má a či sa jej i Hugúšikom dobre vodí... Vraj, je im dobre a so Senzusom si vyspevujú. Hugo chodí k Lórinke na vohľady a Lóra vyťahuje starej mame v kuchyni z linky klinčeky.
Doobeda sme sa doma motali ako obyčajní motáci... ešte posledné nákupy a potom už iba navštíviť "speakerov" v Hyde Parku a "indepenďákov" v Camden Town.
Do programu však pribudla prechádzka od Big Benu (Westminster) na Trafalgarské námestie popri Downing Street a kráľovských jazdných gardách.
 
Ďalej sme šli cez Strand a bočnými uličkami do Covent Garden sa rozlúčiť s pouličnými "umelcami" (najväčší obdiv si získal chlapík s rozviatou vystuženou kravatou a rozhaleným plášťom. Ostatní boli tiež dobrí ale nie tak interesantní. Môjho favorita sme však stihli už len v uvoľnenej atmosfére - asi na dnes skončil.
Potom sme sa presunuli do Camden Townu.
Šli sme peši jednu zastávku lebo KaVerkina bojová úloha na dnešný deň bola vybrať urobené fotky vo fotoslužbe. Cez sklo sme videli ako sa dala do reči s predavačom ("mexického" pôvodu). Potom nám prezradila, že chlapík sa jej pýtal či je zo Slovenska (lebo počul, ako Veronika cez telefón rozpráva s Peťom a zareagoval na slová "dobre, dobre"). Vravel, že šiel cez Bratislavu do Prešova na kamarátovu svadbu...
Camden Town...
miesto opradené rozprávaním... tu platí, že je lepšie toto miesto radšej raz vidieť ako 10 krát o ňom počuť. Toľko "čudákov" na jednom mieste za tak krátky čas som ešte nevidela a asi už ani neuvidím. Tatkovi sa podľa jeho priznania najprv páčilo ale keď nás KaVerka voviedla do "CyberDogu" už ho to ťahalo len domov a domov! Objektívne povedané, nášho tatka neboleli ani tak kolená či zápästia ako členky... tak sme mu to uznali a pobrali sa za nim domov.
Došli sme pred šiestou, odovzdali fotky. Petrík s nimi fičal ku kamarátovi, aby ich zoscanoval, aby ste ich mohli aj vy teraz tu vidieť... Zdržal sa dlho. My sme sa zatiaľ najedli a popili priesvitnieho moku. Tak sme zapili žiaľ nad zajtrajším odletom, pobalili sa a KaVerku náš tatko zasvätil do tajov (ako on hovorí) "Premieri" (rozumej: "Adobe Premiere"). Ja so ešte nadusila mäska (aby čosi zostalo po mne v chladničke pre mlsné jazýčky a aby týždeň slovenskej kuchyne nebol ukončený tak stroho). Bolo naozaj neskoro, keď sme sa uložili spať. Veru, nikomu sa nechcelo. Vyšlo nám, že musíme vstávať o štvrtej ráno, aby sme stihli let o pol siedmej. Dokopy 3 hodiny spánku...
Pondelok 29. marec 2004
Na letisko sme síce došlí hodinu pred odletom, ale toľko ľudí sme tak skoro ráno nečakali! Došli sme práve včas, keď vyzývali cestujúcich na linke "Londýn - Praha", aby sa predbehli pred všetkých! Lietadlo sme stihli... neboli sme ani poslední... a v Prahe nás už čakala VerKatka. Zaviezla nás k sebe na bytík, kde sme si trošku schrupli, trošku povybavovali darčeky a prebalili záležitosti v kufri.... aby sme ich už okolo piatej večer opäť vybaľovali na Lotyšskej 14... zdá sa, že naša cesta sa teda definitívne skončila.... Bolo to úžasné! Ešte i teraz po časovom odstupe sme plní dojmov. Ďakujeme domácim hostiteľom za skvelý vzorne pripravený program....
Milé naše deti, nikdy Vám to nezabudneme a budeme spomínať.
Maminka
XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX
|
